zubajda03

Prešlo veľa rokov a ja sledujem to, ako môj 14 ročný syn zažíva rovnaké peklo ako ja. Peklo vylúčenia z dôvodu odlišnosti, predsudkov a nepochopenia.

Narodilo sa mi zdravé dieťa a ja som prežívala najkrajšie chvíle svojho života. Všetko bolo dokonalé ako nikdy predtým. Môj syn rýchlo napredoval a ja som si už v duchu kreslila jeho žiarivú budúcnosť. Pár mesiacov pred jeho nástupom na základnú školu sa nám svet obrátil hore nohami. Môj syn začal pociťovať strach zo smrti. Mal pocit, že nemôže dýchať a že určite zomrie. V noci sa budil s plačom a triaškou. Neurologička, ktorá ho vyšetrila, nás okamžite poslala k detskému psychiatrovi a ten… V tomto momente som urobila prvú obrovskú chybu a osud môjho syna bol spečatený. Pán doktor my navrhol dve možnosti. Buď syna nechám umiestniť na detskú psychiatriu, alebo podpíšem papier, že to odmietam a budem čeliť následkom. Bolo to neskutočne ťažké rozhodnutie, ale už som ďalej nemohla znášať pohľad na syna, ktorý trpel a ja som mu nijako nedokázala pomôcť. Strávil tam tri týždne. Mohli sme ho navštevovať, mohli sme vidieť, čo sa s ním deje. Mal tam byť iba na pozorovanie, nemali mu dávať žiadne lieky. Podľa ich slov ani nedávali, iba sem tam na spanie, ale inak nič. Syn bol však stále viac apatický, bolo vidieť aj na zreničkách, že niečo nie je v poriadku. Pýtala som sa opakovane, či mu naozaj nič nedávajú a oni klamali. Keď som ho brala na jeden víkend na skúšku domov, dostala som tabletky aj s návodom, ako ich má syn užívať. Tie lieky boli prvé zlo, s ktorým sa v živote stretol. Vyvolávali halucinácie, mal pocit že horí. Lieky som vysadila a do nemocnice sa už nevrátil. V prepúšťacej správe z nemocnice je uvedené: Dg.záver: Depresívna epizóda s anxietou výrazného stupňa, s hypochondrickými obsahmi v myslení hraničnej hĺbky F32.8.

Pokračovať v liečbe Risperidon, Magrilan, Strattera… Správa, ktorú vystavila psychologička na základe špeciálnych testov, ukazovala na vysoký intelekt môjho syna. Pani psychologička ako prvá vyslovila podozrenie na Aspergerov syndróm a odporučila syna na ďalšie testy ohľadom intelektu.

Poradili mi detského psychiatra v inom meste, s ľudským prístupom a ten nám neskutočne pomohol. Vybavil synovi vyšetrenie v Trnave u odborníčky na Aspergerov syndróm a tá okamžite potvrdila diagnózu. V psychologickom centre absolvoval špeciálne testy, kde dosiahol vynikajúce skóre a na základe toho bol od septembra prijatý do triedy pre intelektovo nadané deti. Tu by som si mohla konečne vydýchnuť a povedať si, že to predsa len dobre dopadlo. Ale…

Každý musí v živote hrať svoju rolu a keď to nerobí správne, diváci si toho okamžite všimnú. Sú to naozaj len nepatrné rozdiely, ktorými sa líši od detí neurotipických. Neviem ako to deti poznajú, ale poznali to a syna neprijali tak, ako by sme si predstavovali. Problém by možno nebol v deťoch samotných, ale niektorí rodičia zrejme nevedeli rozdýchať to, že ich dokonalé deti majú za spolužiaka akéhosi Aspergera. Trieda s malým počtom detí, vytvára ideálny priestor pre individuálny prístup. Prvý stupeň syn zvládol aj napriek určitým prekážkam výborne.

Ľudí si netreba idealizovať, sú to iba ľudia a robia chyby. Sama som to v živote pocítila nespočetne krát. Zlé je však to, keď pre chyby a predsudky dospelých, trpia deti. To bol aj prípad môjho syna. To bolo druhé zlo v jeho krátkej existencii a ďalšia chyba, ktorú som urobila.

Druhý stupeň priniesol v živote syna veľké zmeny. Zmeny, na ktoré sme neboli dostatočne pripravení. Nové prostredie, nová triedna učiteľka, noví učitelia, nové predmety. Už vtedy bolo jasné, že toto nebude jednoduché. Začali prvé problémy s triednou učiteľkou, ktorá si svoju úlohu zle vyložila. Začala syna doslova šikanovať. Štvala učiteľov, spolužiakov, rodičov. Syn sa postupne stával v očiach školy akýmsi delikventom, ktorý nesmel chodiť ani na školské výlety, lebo by sa niečo mohlo stať, vyrušoval na hodinách tým, že šúchal nohami, alebo vydával zvuky a podobné nezmysly. Deti sa nemohli sústrediť a sťažovali sa. Postupne sa pridali aj učitelia a neustále poukazovali na neexistujúce problémy. Syn je ľahko ovplyvniteľný a keď ho spolužiaci naviedli na nejakú hlúposť, urobil ju. Následky si však vždy odniesol sám. Neustále ma predvolávali do školy a požadovali riešenie. Neustále riešili správanie, pričom tvrdili, že ako študent je vynikajúci, tam problém nie je.

Keď syna šikanovali žiaci z vedľajšej triedy, jeho triedna učiteľka iba sucho poznamenala, že čo nevidí, to nerieši. Tu som už začala zvažovať inú školu, ale nakoniec som to nedotiahla do konca. Zo strachu, že to bude horšie, alebo z nechuti opäť niečo niekde riešiť a vysvetľovať. Neviem, ale bola to chyba.

A potom prišla korona a svet sa otočil hore nohami.

Zavreli sa školy a my sme si mohli na chvíľu vydýchnuť. Skončil sa kolotoč nepríjemností s triednou učiteľkou a školou. Dištančné vyučovanie prinieslo úľavu, pretože počítač je už roky synov jediný kamarát. Hodiny zvládal výborne, ale pribudli nové predmety, stále viac požiadaviek až sa to vymklo kontrole. Syn už trávil na počítači celé dni, postupne aj noci. Na hodinách sa hral, miesto toho aby dával pozor. Prišlo uvoľňovanie, návrat do školy. Syn je alergik a zo školy stále volali, aby som ho nechala doma keď soplí a pokašliava. Doniesla som aj potvrdenie od lekárky, že u syna sú to alergie, testovala som ho. „Kľudne ho nechajte doma, môžete päť dní, teraz je to normálne.“ Syn bol rád, že nemusí ísť do školy, ale už sa doma prestával učiť. Úlohy mu nikto nedoniesol, neposlal. Bolo treba sa doprosovať.

Tretie zlo prišlo v podobe dievčaťa, ktoré syna obvinilo z kyberšikany. Obvinenie poslala iná škola na tú synovu a to už bola posledná kvapka. Po prešetrení celej veci vyšli najavo prekvapivé skutočnosti. Dievča má psychické problémy, manipuluje s dospelými a celé si to vymyslela. Druhá škola sa ospravedlnila s tým, že ich to veľmi mrzí. Synova škola neprejavila žiadnu ľútosť, neospravedlnili sa za to, ako môjho syna osočovali učiteľky aj spolužiaci a urobili z neho kriminálnika.

Tu už syn prestáva byť výborný žiak. Škola ho už nezaujíma. Chce iba čo najskôr vypadnúť a byť sám sebou. To však zatiaľ nie je možné. Snažím sa mu vysvetliť, že musí vyštudovať. Aspoň strednú školu a maturitu. Možno na strednej škole už budú deti menej ovplyvnené rodičmi a učiteľmi. Možno tam už nebudú riešiť odlišnosti, skôr to čo majú spoločné, čo ich spája. Možno si nájde konečne kamarátov. Možno. Neviem to iste. Nemôžem mu nič sľúbiť, nedokážem mu pomôcť. Bude musieť sám.

Nikdy som nemala priviesť dieťa do spoločnosti, ktorá nerešpektuje vlastné pravidlá. Do spoločnosti, ktorá dokáže ubližovať vlastným deťom len preto, že nezapadajú do súkolia, vyčnievajú svojou odlišnosťou, vadou, inak nazývanou diagnóza. Je to chorá spoločnosť a jediným liekom sú práve tieto deti. Sú tu pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Môj syn odmieta pravidlá, ktoré jeho samého zväzujú, pričom iným dávajú voľné ruky, aby si mohli robiť čo chcú.

Moje dieťa malo byť v živote šťastné, to chce každá matka. Malo mať veľa kamarátov, milovať šport, školu, užívať si výlety v kolektíve, do ktorého bez problémov zapadá. Poletovať svetom ako pestrofarebný motýľ a vykúzliť ľuďom úsmev na perách. Môj syn vyletel ako krásny motýľ, ale jeho let bol krátky. Chytil sa do pavučiny a v nej zostal visieť. Ja odháňam pavúka, ale som príliš slabá a neviem ako dlho to ešte vydržím. Sama som plná pochybností a upodozrievam syna, že sa málo snaží a že je to jeho vina. Potom si spomeniem na svoj vlastný život. Na to, akým motýľom som kedysi dávno bola a potom mi odtrhli krídla aby som nemohla lietať. Svet sa stal pre mňa čierno biely.

Prehrala som boj o vlastné postavenie v spoločnosti a radšej som sa stiahla kamsi na okraj. Stala som sa neviditeľná, aby som viac nemusela trpieť. Vzdala som sa sama seba a prijala som človeka, ktorému som nikdy celkom neporozumela.

Môj syn mal byť mojim návratom do farebného sveta. Nebola som však pripravená. Ako matka som zlyhala. Snažím sa predtým utiecť do bezpečia, ukryť sa, ako som to robila väčšinu života.

A môj syn zostáva ďalej visieť v pavučine.